Nič nie je nemožné

Nič nie je nemožné – zabiják paličiek je mŕtvy…

(Everything is possible – wood stick killer is dead)

Môj Mimik sa nehrdí zloženými skúškami, nemá tituly zo súťaží či pretekov, a predsa sme majstri sveta. Za jeho 5 rokov života sme zvládli množstvo náročných, preňho zdanlivo nesplniteľných úloh: naučil sa žrať s chuťou, brať pamlsky, hrať sa s hračkami, zbavil sa strachu zo zvukov, ľudí, psov a mnohých ďalších vecí, naučil sa efektívne komunikovať so psami, z uzavretého „autistu“ sa stal prirodzene zvedavým so záujmom o okolitý svet, z nedotknuteľného psa je dnes tvor, ktorý si užíva masáže či pohladenia a vyhľadáva aktívne kontakt s nami a mohla by som pokračovať ešte dlho…

O čom ale dnes chcem hovoriť? Počas tých rokov snahy o úpravu jeho správania mal Mimik v bežnom živote mimo výcviku, kedy fungoval úžasne – práca ho vždy bavila – dlhodobo dva „módy režimu“ striedajúce sa v zlomku sekundy: pasivita a pretáčanie sa. Nič medzi tým.

V stave pretočenia ho zaplavil adrenalín, mozog „vypol“, pes nebol schopný premýšľať, tobôž sa niečo učiť. Najviac sa to prejavovalo pri jeho posadnutosti „drevnou hmotou“ – jedno, či palička mala rozmer špáratka, alebo nohy koňa, reakcie boli vždy tak prudké, že vydesili každého, kto nevedel, že ide len o hru. A v tomto stave nebol ochotný ani schopný vzdať sa úlovku za žiadnu cenu. Skúšali sme všetko možné aj nemožné, no jeho obsedantné správanie sme zvládnuť nedokázali, skôr sa časom stupňovalo.

Mnohí uznávaní tréneri a odborníci na behaviorálne problémy nenachádzali trvalé riešenie tohto nášho problému, dokonca som sa stretla s názorom, že po takej dlhej dobe sa psovi prestavajú vďaka adrenalínu dráhy v mozgu, pes sa na ňom stáva závislým a situácia je nezvratná.

Nemám vo zvyku vzdať sa, ale dostali sme sa do štádia, kedy som prijala fakt, že „zabijáka paličiek“ v Mimikovi nezmeníme. Boli časy, kedy sa večer venčil mnohokrát len s náhubkom, prípadne sme ho viedli uprostred chodníka, aby v tme v tráve niečo neulovil. Šialené a zúfalé.

Ale slová Turid Rugaas, že mozog psa sa vyvíja celý život, a dokážeme našimi spoločnými aktivitami veci ovplyvniť, sa mi vryli nezmazateľne do pamäti.

Pred rokom v lete sme absolvovali workshop hersenwerku („práca mozgu“). Mimikova reakcia bola samozrejme logická, aktivita, ktorá ho nadchla, spôsobila znova pretáčanie – takže sme boli na míle ďaleko od „pokojného psa“ a aj počas workshopu sme museli ísť párkrát „odpustiť paru“ hrou s hračkami, čo inštruktorku samozrejme privádzalo na pokraj zúfalstva,keďže to išlo úplne proti zásadám práce v hersenwerku. Dlhé mesiace som videla len veľmi jemné zmeny v jeho správaní, až jedného dňa prišiel zlom, a Mimik začal na hlavolamoch pokojnejšie, sústredenejšie a uvoľnenenejšie pracovať (samozrejme, treba brať do úvahy temperament bullterriéra). Aspoň vrámci hrania hersenwerku sa prestal pretáčať.

Popri tom som pokračovala na prechádzkach vo svojej snahe dosiahnuť aspoň malé pokroky v Mimikovom vzťahu k paličkám… Pochopiteľne, že nemohol byť počas celej prechádzky v tréningovom režime, ale spočiatku vrámci učenia iného správania sme hrali hru „pozri sa na to“, dlhá história odmeňovania prinášala aké-také výsledky.

Naučila som sa dokonalému sebaovládaniu, pretože iba úplne jemné a pokojné správanie v kritických chvíľach nezvyšovalo intenzitu hry na „boj o korisť“. Miesto už pokazeného povelu „fuj“ či „pusť“ sme začali používať všeobecnejší „necháme“ – ktorý znamená, že pes prestane oňuchávať záhon kvetín za účelom jeho označkovania, že končíme s vyhrabávaním krtkov a začne venovať pozornosť mne.  Samozrejme, vyžaduje to psa naozaj neustále sledovať, predvídať jeho reakcie, bleskurýchle reagovať, mať správne načasovanie odmeňovania…

Pred pár mesiacmi som si prvýkrát všimla, že odrazu Mimik nereaguje pri pohľade na paličku inštinktívne, ale premýšľa a jeho sebakontrola rastie. Aj keď občas neodolal a vzal ju do tlamy, nepretočil sa v zlomku sekundy, a dokonca ju dokázal sám bez povelu pustiť a prísť si veselo po odmenu. Vtedy som sa odvážila hrať s ním hersenwerk vonku, v lese, kde mal vyslovene na výber hlavolam alebo priamo pod nosom hromadu paličiek. Od hlavolamu sa vracal na určené miesto, spod nôh odletovali halúzky. Dobre ich videl, a neriešil ich.

Bola som veľmi opatrná čo sa týka jeho zmien, no dnes hrdo môžem povedať, že za posledné 3 mesiace sa úplne otočil, zabiják paličiek je mŕtvy, nech žije Mimik úžasný, čo používa rozum miesto afektu a začína úspešne zvládať najväčšiu výzvu svojho života.

Neverte „sudičkám“, nevzdávajte to so svojimi psami, vždy je možná nejaká zmena, ak hľadáte riešenia, ste dostatočne trpezliví a vytrvalí.

Anna Lacková 30.4.2015